Kenya - Nairobi pt. III – OH, HAPPY DAY 🤓🥳

(Konečne po dlhom čase mám chvíľku dať pár zážitkov z džungle na papier pre moje pravnúčatá. Nie ani, že by sme v Afrike nemali čo robiť, ale ležím s kiahňami v nemocnici.

Áno, mám 26, áno moja mamina ma zabudla poslať na kiahňovú párty so škôlkármi keď som mala 4, áno, v Afrike kiahne dostať nechcete.

Moja hospitalizácia vyzerala nasledovne. V noci som sa začala v horúčkach dusiť, prišla som do najbližšej nemocnice v nádeji, čím rýchlejšia pomoc, tým lepšie (chyba). S vytreštenými očami lapajúca po dychu som bola divadlom pre doktorov službe, ktorí sa zhŕkli pozrieť na bláznivú belošku. Začali hádzať diagnózy jeden cez druhého, prešli cez alergiu na papáju a zaklincovali to otázkou: V Číne ste neboli? Chcela som vytreštiť oči ešte viac, ale to by mi už isto vypadli. Ľudia, kiahne! Behalo mi hlavou, že tak mladá a umrie na kiahne... Zúfalo ukazujem na ampulku hydrokortizonu. Toto pochopili. Som zachránená.)

A teraz k podstatným veciam tohto týždňa😎

Prednedávnom som sa počas svojej každo-týždennej terénnej akcie ako doktorka v slume ocitla v slumovej škole. Slum som Vám už opisovala. Plechová plantáž, blato všade, na zemi, na deťoch, na mangách predávaných na zablatenom stolíku z kartónu, pomedzi chatrče chodíte bokom vyhýbajúc sa prádlu visiacemu zo šnúr naťahaných z domu na dom, na zemi preskakujúc plachty so sušiacimi sa zapáchajúcimi rybami. Nič pre európsku bárbinku.

Chodím si teda z domu do domu a vyšetrujem, na krku s fonendoskopom, v ruke tlakomerom, keď tu zrazu z niekade počujem skupinové anjelské Hiiiiiii. Pozerám bližšie na dieru v jednom z plechov, z ktorej vykúka 20 vysmiatych okatých hláv. ,,Čo to je?“ ,,To je škola v slume“ smeje sa Agnes.

Keďže mám 182 cm, do väčšiny slumových objektov vchádzam ohnutá po kolená. Tak isto do tejto školy. 20 párov očí na mňa zvedavo kuká z drevenej lavičky, kde sú všetky svorne posadané. Skutočná lavica v miestnosti je jedna a tá patrí Brianovi. Riaditeľovi. Ten na mňa veselo kričí ,,Karibu Mzungu!“ (Vitaj beloška). V hlave mám len jedno. Ako tejto kôpke zázrakov v tomto plechovom chráme pomôžem?

Robíme si spoločnú vychádzku cez uličky slumu. Brian vedie za ruku asi 12 ročné dievčatko. Náruživo rozpráva, ako sú deti veľmi šikovné, no nemajú žiadne peniaze. Mňa zaujalo to dievčatko... Brian to vycítil a vraví: Toto je Sheila. Nevidí ani do diaľky ani do blízka. Veľmi rada sa učí, no nedokáže kvôli zraku čítať, čítame jej teda my. Chce byť pilotkou, ale.. Dá sa to, keď nevidí? Okuliare pre ňu stoja 100 dolárov, no rodičia nemajú ani na školskú rovnošatu. Matka zarába 4 doláre týždenne, perie oblečenie bohatým, otca nepozná...

Blikajú mi všetky ledky v hlave. To je nápad! Spravíme Vision camp a dáme študentom okuliare !

Kto ma nepozná, som idealista. Keby som bola realista, spočítam si všetky premenné a do Afriky nevstúpim ani jednou nohou. V priebehu pár dní v spolupráci s absolútne najšikovnejším tímom #DOTglasses sme pre detičky v Afrike dostali 200 dioptrických okuliarí. V Pondelok sedím s Matthewom, ťukám do tristo ročného počítača oznámenie o Vision campe, Mat prekladá do swahilčiny. Tlačím na čiernobielej tlačiarni 20 papierov s oznanom, že v štvrtok od 10tej hodiny ráno vyšetrujeme zrak deťom, študentom a ich učiteľom. Študovať sa proste musí ! Beriem papiere, zastavujem prvého motorkára a úkolujem ho. Rozdáš to na všetkých slumových školách v Mukuru, dobre? Netvári sa moc, no pri protislužbe, že si môže prísť vyšetriť zrak tiež a moožno dostane okuliare, štartuje na plný plyn.

Štvrtok prišiel cubi-dup. Začali sme po Africky, o pol jednej. Každopádne už do 10tej ráno sa zbiehali kakaoví bambuláčkovia spolu s učiteľmi, riaditeľmi škôl, niektorí držali za ruku nerozlučne súrodencov alebo rodičov. Vyšetrili sme viac než 150 detí a rozdali dioptrické okuliare aspoň 60tim z nich.

Jannet, matka Jane plakala od začiatku do konca. Pýtam sa, zomrel niekto? Agnes mi vysvetľuje. ,,Vieš, Jane sa narodila na jedno oko slepá. Na druhom má ťažký deficit. V nemocnici im povedali, že vadu odoperujú za 3 000 dolárov. Takže pravdepodobnosť, že Jane nebude vidieť nikdy, sa priblížila k istote. Ale s týmito okuliarmi prvý krát prečítala to, čo je napísané na tabuli !“ Jannet mi cez krokodílie slzy stáča ruku, pozerá sa mi do očí a ja počúvam swahilský monológ. Nerozumiem vôbec nič, ale asi je šťastná.

A takto to pokračovalo dva dni. Mamičky plakali, učitelia ďakovali, deti sa naháňali bez toho, že by padali alebo narážali do steny, študenti sa fotili so svojimi novými ,,cool“ modernými doplnkami tváre, ja som pobehovala excitovaná hore dole, deti za mnou, vešali sa na mňa a kričali Mzunguuu, naona sasa ! (Beloška, ja vidím!) a nakoniec z toho bol pre každého OH HAPPY DAY !!

,,Lebo u Boha nie je nič nemožné.“ (Lukáš 1:37)