.
Predtým, než som prišla do Nairobi som slumy poznala len z National geography. Opisované ako miesta najhoršej chudoby na svete, najväčšej kriminality a prostitúcie, s katastrofálnymi hygienickými a životnými podmienkami. Život bez vzdelania a gramotnosti, vynahradený alkoholom, drogami a násilnosťami. V skutočnosti, National geography nepreháňal.
.
S Ages a Feli odchádzame na cestu za divočinou. Moja východzia pozícia - biela ako stena, vysoká ako hromozvod, čistá ako rybie oko- ma celkovo do miestnej komunity nezaintegrovali. Na krku fonendoskop, na pleci kapsička prvej pomoci, v jednej ruke ortuťový tlakomer, druhou sa pridržiavam Feli – šmýkame sa spolu po blate smerom do slumu. Telesná čistota ma opúšťa. Slum je jedna veľká kopa. Kopa plechu, ľudí, detí sediacich v blate, kopa odpadkov, zvukov, pachov, nástrah a výziev. Z každej strany na mňa kričia osadníci – Muzunguuu (beloška), čím mi dávajú zreteľne najavo, že som celkom nezapadla. Brodíme sa blatom ku prvému pacientovi.
.
Overený spôsob, ako si získate všetky deti sveta sú bompary. Kučeravé kuriatka sa veselo dvíhajú z kaluže, bežia za mnou, objímame sa, vyhadzujem deti do vzduchu, lietadielka. Ostávam zablatená, ocikaná, ale šťastná. Berú ma za ruku a ťahajú do svojej chatrče.
.
Rada by som Vám opísala aj, ako vyzerá ten biedny priestor, kde celé rodiny žijú, no keďže tam nemajú elektriku ani okno, väčšinou som vošla len do čierneho neznáma a dúfala, že ma niekto niekam posadí a ja pri tom nestúpim na žiadne dieťa.
.
V dome Janett, mojej pacientky je jedna posteľ. Býva tam s matkou, otcom a sestrou. (Počkať, to nejak nevychádza ...) Viete, ako sa vraví zo srandy, dobrých sa veľa zmestí (a zlí sa potlačia)? V tejto miestnosti o veľkosti 2x2 metre sme na posteli sedeli Feli, Agnes, Janett, otec, sestra, pes, ja, jedno pocikané dieťa na mojich kolenách a matka pred nami ešte na plynovej bombe varila obed. V miestnosti bez okna, bez komína, z hrnca sa čadilo, dieťa smrdkalo, pes bol zmoknutý, ja bez možnosti pohnutia sedela zakliesnená v posteli. Prepracovala som sa k Janett a zaslepená dymom som ju začala vyšetrovať.
.
Od Janett napredujeme ďalej. Míňame zakrvácaného Briana, ktorý zrovna dostal kameňom do hlavy, bazálne ho ošetrujem a on pokračuje v brodení sa blatom. Taktiež babičku skláňajúcu sa k lavórom s prádlom, perúcu a vešajúcu oblečenie na špagáty natiahnuté v úzkej uličke medzi plechovými strechami. Ťahá ma za ruku, ukazuje na svoje hnisavé koleno a svahilsky mi oduševnene vysvetľuje origo problému. I mamičku, ktorá sedí pred jej chatrčou, jednou rukou kojí svoju ratolesť a druhou mi podáva banán zo svojho provizorného obchodu – kartónovej krabice, v ktorej je naukladané ovocie. Síce je len 10 hodín ráno, nevyhnete sa pod obraz boží opitým osadníkom, školopovinným chlapcom namiesto školy hrajúcich sa futbal v blate s plastovou fľašou a všade hŕbou zašmudlených detičiek. Míňame i Deborah, pani sediacu opäť na nejakej krabici vonku v blate, predávajúcu sim karty Airtel rozložené na plastovom stolíku. Zastavuje ma, že ju nejako pobolieva hlava a že si necíti nohy. Rozkladám svoj medicínsky kufríček, meriam Debore tlak, 210/120. O chvíľku si už cucá tabletku, v ruke žužle papier s termínom zajtrajšej návštevy mojej kliniky. Lúči sa veselo mávajúca, so širokým úsmevom s pár zubami.
.
Cesta po slume nie je tak ľahká a taktiež nie je pre každého. K Georgovi sa dostávame tak úzkymi chodbičkami, že medzi dvomi plechovými chatrčami cupkám po špičkách bokom. Všade trčia drôty, pod nohami sa snažím nájsť bezpečné miesto pre moju zablatenú tenisku, manévrujem naslepo medzi odpadkami, dierami a kalužami. Snažím sa zadržať dych vždy, keď je môj nos pošteklený arómou slumu- nedýcham teda skoro vôbec.
Predtým, než som prišla do Nairobi som slumy poznala len z National geography. Opisované ako miesta najhoršej chudoby na svete, najväčšej kriminality a prostitúcie, s katastrofálnymi hygienickými a životnými podmienkami. Život bez vzdelania a gramotnosti, vynahradený alkoholom, drogami a násilnosťami. V skutočnosti, National geography nepreháňal.
.
S Ages a Feli odchádzame na cestu za divočinou. Moja východzia pozícia - biela ako stena, vysoká ako hromozvod, čistá ako rybie oko- ma celkovo do miestnej komunity nezaintegrovali. Na krku fonendoskop, na pleci kapsička prvej pomoci, v jednej ruke ortuťový tlakomer, druhou sa pridržiavam Feli – šmýkame sa spolu po blate smerom do slumu. Telesná čistota ma opúšťa. Slum je jedna veľká kopa. Kopa plechu, ľudí, detí sediacich v blate, kopa odpadkov, zvukov, pachov, nástrah a výziev. Z každej strany na mňa kričia osadníci – Muzunguuu (beloška), čím mi dávajú zreteľne najavo, že som celkom nezapadla. Brodíme sa blatom ku prvému pacientovi.
.
Overený spôsob, ako si získate všetky deti sveta sú bompary. Kučeravé kuriatka sa veselo dvíhajú z kaluže, bežia za mnou, objímame sa, vyhadzujem deti do vzduchu, lietadielka. Ostávam zablatená, ocikaná, ale šťastná. Berú ma za ruku a ťahajú do svojej chatrče.
.
Rada by som Vám opísala aj, ako vyzerá ten biedny priestor, kde celé rodiny žijú, no keďže tam nemajú elektriku ani okno, väčšinou som vošla len do čierneho neznáma a dúfala, že ma niekto niekam posadí a ja pri tom nestúpim na žiadne dieťa.
.
V dome Janett, mojej pacientky je jedna posteľ. Býva tam s matkou, otcom a sestrou. (Počkať, to nejak nevychádza ...) Viete, ako sa vraví zo srandy, dobrých sa veľa zmestí (a zlí sa potlačia)? V tejto miestnosti o veľkosti 2x2 metre sme na posteli sedeli Feli, Agnes, Janett, otec, sestra, pes, ja, jedno pocikané dieťa na mojich kolenách a matka pred nami ešte na plynovej bombe varila obed. V miestnosti bez okna, bez komína, z hrnca sa čadilo, dieťa smrdkalo, pes bol zmoknutý, ja bez možnosti pohnutia sedela zakliesnená v posteli. Prepracovala som sa k Janett a zaslepená dymom som ju začala vyšetrovať.
.
Od Janett napredujeme ďalej. Míňame zakrvácaného Briana, ktorý zrovna dostal kameňom do hlavy, bazálne ho ošetrujem a on pokračuje v brodení sa blatom. Taktiež babičku skláňajúcu sa k lavórom s prádlom, perúcu a vešajúcu oblečenie na špagáty natiahnuté v úzkej uličke medzi plechovými strechami. Ťahá ma za ruku, ukazuje na svoje hnisavé koleno a svahilsky mi oduševnene vysvetľuje origo problému. I mamičku, ktorá sedí pred jej chatrčou, jednou rukou kojí svoju ratolesť a druhou mi podáva banán zo svojho provizorného obchodu – kartónovej krabice, v ktorej je naukladané ovocie. Síce je len 10 hodín ráno, nevyhnete sa pod obraz boží opitým osadníkom, školopovinným chlapcom namiesto školy hrajúcich sa futbal v blate s plastovou fľašou a všade hŕbou zašmudlených detičiek. Míňame i Deborah, pani sediacu opäť na nejakej krabici vonku v blate, predávajúcu sim karty Airtel rozložené na plastovom stolíku. Zastavuje ma, že ju nejako pobolieva hlava a že si necíti nohy. Rozkladám svoj medicínsky kufríček, meriam Debore tlak, 210/120. O chvíľku si už cucá tabletku, v ruke žužle papier s termínom zajtrajšej návštevy mojej kliniky. Lúči sa veselo mávajúca, so širokým úsmevom s pár zubami.
.
Cesta po slume nie je tak ľahká a taktiež nie je pre každého. K Georgovi sa dostávame tak úzkymi chodbičkami, že medzi dvomi plechovými chatrčami cupkám po špičkách bokom. Všade trčia drôty, pod nohami sa snažím nájsť bezpečné miesto pre moju zablatenú tenisku, manévrujem naslepo medzi odpadkami, dierami a kalužami. Snažím sa zadržať dych vždy, keď je môj nos pošteklený arómou slumu- nedýcham teda skoro vôbec.
Dostávam sa k Georgovi. Opäť, 5 plechov zbitých do kopy, pár drevených latiek improvizujúcich dvere. George ma volá k nemu na návštevu. Sedí nehybne na posteli, ktorá zaberá ¾ priestoru. Už keď som si myslela, že som svoje čuchové zmysly otupila dostatočne na to, aby prežili deň v slume, prišiel Georgeho dom. Pohľadom som hľadala v priestore mŕtve zviera, ktoré by ten smrad vysvetľovalo, no oči mi zastali na mokrých nohaviciach - ihneď sa identifikovali ako pôvod intenzívneho puchu. George nadľahčene a s úsmevom na tvári prehodil, že to nič nie je - že spadol minulý týždeň, ale noha ho nebolí. Natiahla som si dvoje rukavice, rúšku na nos, vlasy do copu a prichystaná na najhoršie ťahám z Georga dole gate. Obraz, ktorý sa mi naskytol, by som nenazvala zrovna romantickým dielom. Gorgova noha bola nekrotická (zhnitá), z 25 centimetrovej rany vytekal potokom hustý hnis. George ma s vážnosťou situácie oklamal. Vycítil to, poškrabkal sa na plešinke a neisto zašepletil: No, možno som spadol už minulý rok .. Nepochválila som ho, no pustila som sa do provizórnej záchrannej akcie s tým, že bezodkladne musí prísť zajtra na kliniku, inak mu nohu budeme musieť amputovať. To ho zrejme presvedčilo a na ďalší deň dokrivkal, podopierajúci sa o dvojmetrový drevený papek 3 kilometre peši zo slumu.
Tak milý kamaráde, kedy si naposledy poďakoval Bohu za čistú podlahu doma, po ktorej môžeš chodiť v ponožkách či dokonca bosý, za záchod, ktorý nemusíš zdieľať vonku pred panelákom so susedami, za vodu, pre ktorú si nemusíš chodiť kilometre do studne, za svoju posteľ, do ktorej sa nevtesnávaš večer s
celou rodinou, za okno a slnečné svetlo v dome či za obyčajnú skrinku na odkladanie vecí? 100 000 ľudí zo slumu Mukuru v Nairobi by Ti vedelo rozprávať, ako sa žije s jedným dolárom na deň ...
Posielam Vám trošku pozitívnej energie, ktorou tu i napriek výzvam života sršia miesni ľudia a k tomu slniečko, lebo som počula, že doma mrznete. Z ďalekej Kene myslí na Vás, Monička 🤍👼
Komentáře
Okomentovat