13:50, čas, kedy sa pomaly zatvárajú dvere nemocnice a doobednej smene cinká zvonec. (Doslova sa tu zvoní zvoncom). Odchádzam z ambulancie, na lavičke pred ňou leží bezvládne telo 2 ročnej Leily. Vravím si, zase ten hnusný komár, poďme to ešte poliečiť.
Zdvihla som Leilu do náručia, otváram ambulanciu, Leila mi v náručí odpadáva. Oči žlté, spojivky biele. Anémia. Ťažká žltačka. Horúčka 40C. Leila bezvládna.Volám chalanov do laboratória (volám doslova, mobilný signál tu nieje), že nech ešte nebalia na obed, máme tu case.
Testujeme maláriu, negatívna, pečeňové testy, vyšetrujeme cukor v krvi, ťažko pod normu, Lejla už komatózna. Vyšetrujeme hemoglobín. 27g/l. Leila potrebuje krv. Hneď, inak umrie!
Otec, s ktorým prišla z bushe vzdialenej 3 hodiny chôdze nemá rovnakú skupinu. Po matku nestíhame prísť. Leila sa horší po minútach.
Musím jej dať svoju krv! Robím krížovú skúšku. Máme
rovnakú skupinu.Narážam na kultúrne rozdiely. Otec mi zakazuje darovať krv jeho dcére. Niesom z ich kmeňa. Presviedčam ho, že keď dostane doktorskú krv, bude z nej určite doktorka. Myslím, že mi nerozumie, ale po dohovore so súkmeňovcami súhlasí.
Bežím na oddelenie, zhromažďujem všetky pozostalé sestry, ktoré si nešli ešte vychutnávať obednú dobrôtku - ryžu s fazuľou. Musíte mi zobrať krv. Teraz!
O pár minút už ležím na stole v oddelenskom sklade na lieky. Je tam asi tak 35C, pocitovo 60. Robíme narýchlo posledné testy mojej a Leilinej krvi, pod zadkom mám mláku potu. Tesne pred výkonom ich ešte prosím, v prípade, že odpadnem, čokoľvek, len sterilne. Prosím. 10 detí nalepených na okne zvedavo sleduje, kto zas narušuje hakuna matata. Pribúdajú aj dospelí. Odber ide ťažko. Moja vypotená kaluž mi chýba. Som dehydrovaná. Sestra ma ovieva kartónovou krabicou, ktorá ešte pred chvíľkou slúžila ako odpadkový kôš pre striekačky. Odvieva zo mňa muchy prilepené na mojom spotenom tele. Najdlhších 10 minút života. Podarilo sa. 450ml krvi vo vrecku.
O 5 minút tečie krv Leile celú dobu ležiacej o pár metrov ďalej odomňa. Narážame na ďalší problém.
Transfúzne sety sú preexpirované. Hadičky sa lámu a moja krv tečie na zem. Bežím do lekárne, beriem všetky, ktoré som našla. Moja krv nie je určená pre podlahu! Vyčerpaná idem naspäť na ambulanciu.
Dnes mám službu. Pacienti s maláriou, HIV a divným kašľom, krvácajúce tehotné mamičky a pásový
opar už čakajú nastúpení.O pár hodín kontrolujem Leilu. Spokojne spinká. Zajtra uvidíme.
Skoro ráno pri bráne nemocnice stálo asi 15 ľudí. Súkmeňovci Leily, vrátane jej matky. Tentokrát som bola vyplašená ja. Mamka Leily na mňa začala hovoriť rečou Dinkov dlhý monológ. 15 očí na mne, nerozumela som tomu náhodnému sledu zvukov ani či prišli v mieri alebo ma začarovať. Zachránila ma okoloidúca, náhodou hovoriaca anglicky (áno zázraky sa dejú, aj v Sudáne). Vraví, že celá rodina sa prišla z bushe a celej duše poďakovať za Leilu 😊
Leile hemoglobín stúpol z 27 na 70g/l, dieťa ožilo a smialo sa. Zázrak. Síce som sa cítila pod psa, vyčerpaná (vyseparovala som ten najkvalitnejší materiál
😉), no najšťastnejšia na svete, že Leile moja krv pomohla.
Leila o pár dní odchádza domov do bushe opäť s ocinkom. Tento krát vysmiata, vyskakujúca za bublinkami, ktoré za ňou vyfukujem z bublifuku.
Nie je nič krajšie na svete, ako pocit, že si nezištne pomohol. Je to pocit, ktorý Ťa naplní dlhotrvajúcim a skutočným šťastím. Tým šťastím, ktoré Ťa nechá len tak sedieť na stoličke s hodiny trvajúcim úsmevom na tvári. Pocit, keď si líhaš do postele, že Tvoj život nie je len náhoda, ale významný a nenahraditeľný kúsok puzzle. Ďakujem Bohu, že mám vieru, ktorá ma učí dostať sa bližšie k nebu cez skutky lásky k blížnym. Je to ten najjednoduchší a najúčinnejší recept na šťastie 🧡
Komentáře
Okomentovat