Moje ráno začína 5:30. Nie dobrovoľne. O 5tej ráno Victor
vypúšťa farmu na dvor, pol hodinku sa zvery orientujú v priestore, 5:30
zdomácnené začínajú kikiríkať kohúty, mékať kozy, zúfalo ričať o pomoc kačice,
ktoré naháňa po dvore bushcat. 5:45 sa budí vo vedľajšej izbe Keziah, púšťa z
tlačítkového mobilu africké gospelové pesničky, ktoré doprevádza svojim
prenikavým hlasom, dupaním a tlieskaním v rytme. O 6:00 v nemocnici zvonia
obrovským kravským zvoncom, to je oficiálny budíček pre celú dedinu.
Vyšmochtám sa z izby s kefkou v puse, toaleťákom pod pazuchou, vodou na umytie
v plastovom po háriku, sadám si na zem pod banánovník, kým Janka víde z tureckého záchodu. Čistím si chodidlo od prilepeného slepačieho peria. Pod bananovníkom už sedí Victor, ktorý si mydlí zuby nejakým dreveným papekom. Vypľúvajúc na mňa rozžuvané triesky ma presvieča, že toto je najzdravší spôsob čistenia zubov
Kravský zvonec zvoní druhý krát. Znak, že som už mala byť nastúpená na raňajšej modlitbe v nemocnoci. Bohužiaľ, zrovna vtedy riešim, ako zmyť z hlavy šampón, keďže voda mi počas studenej rannej spršky došla.Celá fresh prichádzam do nemocnice. Už zdiaľky na mňa kričí nemocničný personál: Nyandeng, Nyandeeeeng. Sestričky bežia za mnou, obímame sa, trošku si spolu zatancujeme, dáme si z lásky pár pästí do ramena, znova sa poobímame a ja pokračujem na oddelenie.
/Nyandeng - Dažďové dievča. Totižto, v môj deň príchodu náhodou pršalo. Lokálni ma horlivým tlieskaním vítali v Mapuordite. Doteraz im nemôžem vysvetliť, že to bolo náhodou, že s tým nič spoločné nemám. Chodia za mnou pýtať sa, kedy bude pršať znova a či by som to nevedela nejak zariadiť. Odvtedy moje oficiálne Sudánske meno: Nyandeng/
Začínám vizitu na detskom oddelení. Samozrejme predchádzajú tomu obímačky s oddelenským personálom a small talk, ako sa každý jeden má. Beriem prvého kakaového bambuláka, ktorý mi príde do cesty na ruky, vyhadzujem ho do vzduchu, pusinkujem na tučné líčka a už naozaj začínam vizitu.Predvčerom sme znovu zachraňovali. 10 ročná Lili dostala maláriu. Skomplikovalo ju postihnutie mozgu, kŕčový stav, respiračné (pľúcne) zlyhanie, edém (opuch) pľúc, anémia, hypoglykémia a zlyhanie obličiek. Našli sme ju chrčiacu v kŕči na posteli, s očami prevrátenými a zreničkami bez reakcie, v bezvedomí. V skromných podmienkach bushe sme zahájili záchrannú misiu. 60mg furosemidu, 200mg hydrokortizonu, 5mg diazepamu, antimalarika, kyslík, otcovi sme otestovali krv, zhodovala sa, na provizornom lôžku mu bolo odobratých 450ml krvi a vzápetí krvička tiekla už Lili. Dnes Lili kontrolujem. Sedká na postielke a tučnou rúčkou spokojne papká kukuričnú kašu. Bože, Ty a tie Tvoje zázraky. Ďakujem!
Po vizite odchádzam pozrieť chalanov na chirurgiu.
- Tak čo, máme dnes niečo?
- Ale áno, prišiel jaba (dedo). Má tak obrovské opuchnuté genitálie, že ich priniesol v taške. Varikokéla. Treba to operovať.
Veľmi mimovoľne sa na sekundu pousmejem, potľapkám jabu po pleci a ideme na operačku.Moja ďalšia cesta vedie na preväzovňu. Na stole čaká 18 ročný Johnson. John má nekrotizujúcu fascitídu. Zlá diagnóza. Museli sme mu tkanivá ruky od ramena až po lakeť oškrabať a ostrihať, od kože až po sval. Každý deň mu to preväzujem, odstránim odumreté tkanivo a dezinfikujem. Je to rana jak blázon. Anestéziológ mi ho dnes pred preväzom odmiedol sedovať. Že vraj je to Dinka, že to vydrží. Skalpelom som mu škrabala a rezala sval od odumretého tkaniva. Bez tlmenia bolesti. Imagine. Nohy sa mu triasli ako mixér, neudržaný moč od bolesti tiekol z postele na zem, no tvár ako skala. Neskutočne silní ľudia.
Na preväzovni ešte ostávam. Zrovna mi priniesli tehotnú ženu. Má rozbité čelo, podliatiny všade, kde sa pozriem, klipká očami cez kvapkajúcu krv. Beriem do ruky pinzetu, skalpel, ihlu a niť. Zatiaľ z nej pomaly vypadlo, že ju ráno muž zmlátil železnou tyčou.
Z bushe do nemocnice zašiť sa, tehotná v 6tom mesiaci, prikráčala krvácajúca po svojich a sama.
(Na margo miestej kultúry: Daniel, doktor, juhosudánčan je dobrý chlapec. Na doobednej prestávke prišiel za mnou, že mu mám uvoľniť stoličku. Zrelaxovaná s buchtičkou a čajíkom v ruke som nadvihla obočie a odkázala som ho na vedľajšie kreslo. Položil mi svoju veľkú chirurgickú ruku na hlavu a vraví : Idem po palicu?
Zasmiali sme sa, no stoličku som mu radšej uvoľnila.)
Z preväzovne sa presúvam na pôrodné, kde čaká mamička už už rodiaca svoju štvrtú čokoládku. Sestra mi oznamuje, že má akurát silnú kontrakciu. Znova. Tvár skala, čelo vyhladené sťaby napustené botoxom? Žiadna spinálka, žiadny cisársky rez len z rozmaru, pretože nechcem cítiť bolesť pri pôrode, žiadna hystéria, žiaden manžel držiaci za ruku a empaticky odpadávajúci spolu so ženou. Matka o pár metrov ďalej stojaca, kričiaca, aby zatlačila, aby to už bolo. Navliekam si rukavice, hmatám hlavičku a hup, ani nie pár sekúnd a bambíno sa mi mrnčiace točí v náručí. Ukazujem na sprchu, mamička odcupitá umyť si krvavé nohy, berie bambuláka a ide na lôžko k ostatným 16tim ženám na oddelení. Máme niekoho ďalšieho?
Konečne prišiel čas na ambulanciu. Veselo plachtím po nemocničnom kompaunde, zastavujem sa v lekárni, zavri oči, otvor ústa, strkám Piusovi do pusy sušienku, smeje sa, Nyandeng, Nyandeng. Obímame sa s mojou Mary, Mary Christmas, farmaceutkou. Dávame si pusinku na líčko. Cestou ešte povyhadzujem pár detí do vzduchu, spravím lietadielka, popodávam si ruky s lepróznou babičkou ležiacou v prachu na zemi, Dengom, laborantom, ktorý mi podáva lízatko ako prekvapko a už som konečne na ambulancii.
.
Máme tam denne tak 40-140 detí. Záleží od sezóny. Keď je sezóna práce na poli, zázračne nikto nechodí, všetci zdraví?. V jednej miniambulancii vyšetrujeme naraz 4 doktori, 4 deti so 4 mamičkami, ďalšie 2 mamičky so svojimi bobákmi prekladajú svoje potiaže dvom prekladateľom. Počkaj, to mi nejako nevychádza... Naraz 18 ľudí + pes pod stoličkou v jednej minimiestnosti vyšetrovaných, diagnostikovaných a liečených? Južný Sudán bejbi.
.
A teraz dobre počúvajte. Sudánska mamička. Nadčasová trendsetterka.
Namiesto kočíku používajú pre bábätká kabelu z kozej kože. Bio, shik, praktické. Chlpatá kabelka na pleci a tam namiesto jorkšira okatý kakaový brouček. Dvojičky - žiaden problém, kabela na oboch pleciach. Pampersky? Nebláznite ľudia, sme v bushy. Kozia koža je dokonale nevstrebateľný materiál. Baby sa vypotrebuje v pohodlí kabely, chvíľku si vo vlastnej šťave popláva, kým maminka vyčmuchá problém, kabelu zoberie, opláchne vo vode zo studne a ide sa ďalej. Ako by sme to u nás progresívne nazvali? Minimalistický, bezodpadkový, prírodu šetriaci život? Priatelia, máme sa čo učiť...
Na oddelení nepanikárim, keď dieťa nie je na posteli. Indikátor súčasnej polohy pacienta je infúzna hadička vedúca väčšinou zas a opäť do kozej kabely zavesenej na nemocničnej posteli, v ktorej pacienta nachádzam.Alternatívne, ale praktické zlepšováky implementujú do života veľmi efektívne. Ako odsávačku sopľov drobca používajú svoje ústa. Kľudne aj predomnou v ambulancii.
Ak aj prídu na babete do nemocnice, sedia na nej aspoň 3-4, plus koza. Znova. Šetríme prírodu.
Tatinkovia bývajú vyslaní k doktorke s bábom tiež. Majú ale občas mierny chaos, prečo ich manželka poslala. Tak sa stane, že sa na ambulancii tatko pýta dvojročného syna, koľko dní má kašeľ a či mal doma teplotu.
.
Niečo ako sanitka tu prirodzene nie je. Nie sú tu ani autá. Pohotovostný pacient je prinesený na rukách alebo privezený na bicykli, sediaci na plastovej stoličke priviazanej špagátom vzadu o konštrukciu. Aj v kóme napríklad.
.Pamätáte si Leilu? Dievčatko, ktorému som darovala krv? ( https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=10215193132088194&id=1429842269 ) Dnes sa mamička s vysmiatou Leilou zjavili na ambulancii. Mummy sa mi prišla pochváliť, ako sa má Leila dobre, odovzdala mi vrúcne pozdravy z bushe od tatinka, dedka, babičky, strýka, strýka z druhého, tretieho, tridsiatehotretieho kolena, vyobímali sme sa a šla s Leilinkou naspäť do bushe. Vybehla mi slza šťastia.
.
Dve hodiny. Kravský znovec zvoní, Josephine sadá na hrdzavý bicykel, pacienti berú svoje infúzie do ruky a líhajú si von na slniečko, holé deti sedia pred destkým oddelením v prachu, džavotajú a menia lízatká z pusy do pusy, službukonajúce sestry rozkladajú plastové stoličky pod mangovník, začína poobedná debata.
Železná brána nemocnice sa zatvára. Dovidenia zase zajtra milí moji priatelia 💛👼🏾🧡
.
Komentáře
Okomentovat